streda, 23. augusta 2017

7 dôvodov, prečo nechodím do knižnice a nehanbím sa za to

K obľúbeným článkom s názvami „Čo knižnica dala“ alebo „Čo som si doniesla z knižnice“ prechovávam obrovský obdiv, pretože často obsahujú fotky kôp skladajúcich sa niekedy až z 10 kníh, čo mi príde ako niečo obrovské. Na mojom blogu sa však doteraz neobjavili ani raz a som si istá, že neobjavia ani v blízkej dobe. Dôvod je taký, že v knižnici som si knihu naposledy požičala pred viac ako PIATIMI rokmi.

Ako celkom lokálne známy knihomoľ mi často noví známi hovoria: „Ty rada čítaš, isto musíš často chodiť do knižnice!“ No zatiaľ, čo by väčšina knihomoľov horlivo prikývla, u mňa je to zase rázne NIE, častokrát s úsmevom a chechotom nad tou iróniou. Mám však na to niekoľko logických (a možno aj nelogických) dôvodov, ktorým dúfam porozumiete alebo len pokrútite hlavou, že takíto jedinci vôbec existujú. Dúfam, že sa však najmä z blogerskej komunity nájde zopár hláv, ktorým akoby som z duše hovorila a v niektorých z týchto dôvodov sa nájdu.



1. Som pomalý čitateľ s mastnými pokutami
S tým súvisí i malá trauma z detstva. Ako drobec som, samozrejme, brázdila uličkami knižnice, práve polička s Jacqueline Wilsonovou ma priviedla k ozajstnému čítaniu. Nikdy som však nebola najrýchlejší a zasa ani najčestnejší čitateľ široko-ďaleko, a preto sa mi raz za čas (ehm, každý druhýkrát) podarilo prešvihnúť dobu výpožičky. Čas na čítanie sa pohyboval od 2 týždňov po mesiac a to pre mňa znamenalo určitý vyvíjaný tlak a istú zodpovednosť! Potom nasledovalo nervózne obšmietanie pred stolom pani knihovníčky, ktorá ma zvykla počastovať nepekným pohľadom. No a suma pokuty, hoc to nebolo nikdy nič hrozné, ma vždy vedela vtedy poriadne vystrašiť.


2. Tety knihovníčky
Všetci sme len ľudia, no viem si predstaviť, že pani knihovníčky sú špeciálne bytosti, od ktorých človek ako ja, nikdy nevie, čo čakať. Možno zveličujem, veď u nás v škole v knižnici je jedna, ktorú všetky deti milujú (o tom neskôr). S touto vekovou skupinou však nemám také socializačné schopnosti a skúsenosti a nie vždy to ide najľahšie.
Viem však, že tety knihovníčky sú jadrom knižníc a bez ich pomoci a ochoty by to nikdy nebolo ono, a keďže mi náplň tohto zamestnania nie je až tak známa, neostáva mi nič iné ako sa len ukloniť ich práci a pokračovať ďalej.


3. Škvrna sem, ohnutá strana tam, smutný pohľad tu
Do knižníc chodia rôzni ľudia (a nie všetci si musia knihu vážiť) a zanechávajú po sebe riadnu spúšť, ktorú si neskôr psychicky „zlízneme“ my, čitatelia srdcom a dušou. Ohnutý roh strany slúžiaci ako záložka, fľaky od pitia či jedla a nebodaj ručne dopísané poznámky. Pri detských knihách, s ktorými som sa počas svojho „najplodnejšieho“ obdobia v knižnici (hh) stretávala najčastejšie, to bolo ešte horšie. Jednoducho „ew“. 

nedeľa, 6. augusta 2017

Okno do dnešnej doby /Generácia MY - Kamila Šebestová/

Vek mládeže prináša prvú lásku, priateľstvá a istú voľnosť, no s tým zarovno prichádzajú aj prvé skúsenosti s drogami, sexom a alkoholom. Mnoho skúsených dospelých autorov sa snaží na trh priniesť čosi podobné a ukázať realitu dnešnej generácie, no nie vždy sa im to podarí – najmä, keď do nej už nepatria. Kamila Šebestová však takú knihu napísala už vo svojich pätnástich a tému spracovala pravdivo a z prvej ruky. Čitateľom by sa možno zdala až príliš drastická,  ale... nie je dnešná doba už raz taká?


Príbeh ako vytiahnutý z najšpinavejšej Bratislavy
Mnohí mladí ľudia sa vo svojich násť-rokoch zvyknú hľadať, pretože netušia, čo by nasledovali, čomu by sa venovali, čo by mali so svojím životom robiť. Majú v sebe chaos, zmiešané pocity, nezodpovedané otázky a odpovede tak hľadajú rôzne –rôzni ľudia však vedú k rôznym cestičkám a mnohokrát je na ich konci práve alkohol, drogy či niečo, čo človeka rúca a ničí.

Sedemnásťročnej Alici, bývalej jednotkárke, stačilo pár chvíľ s (pre ňu nie tak veľmi) nesprávnymi ľuďmi a „vhupla“ do toho tiež. Vzťahy, v ktorých veľmi rýchlo upadne prvotná iskra, no stále nezdravo pretrvávajú; pravidelné pitie a fajčenie trávy v špinavých bytoch a kopa štamprlíkov vodky v nočnom bare plnom omámenej mládeže – toto všetko sa stalo súčasťou Alicinho života až prirýchlo. Škola, rodina i starí priatelia tak boli odsunutí na druhú koľaj a negatívne následky takéhoto života ešte viacej utápala v tomto bezradnom mori. 

„Stojíme v rade a mne vo vrecku nástojčivo vyhráva mobil každých desať minút. Karin sa na tom nahulene smeje a Lea prevracia očami. Ja ich ignorujem a nervózne pozerám na vstup do Maroka. Stoja tam dve gorily, hádžu na ľudí vražedné pohľady a vyberajú od nich vstupné.

piatok, 14. júla 2017

Anna Franková na divadelnom pódiu – pohľad čitateľa

Meno „Anna Franková“ mi bolo známe snáď už od začiatku mojich školských čias a som si istá, že ani vy na tom nie ste inak. Dokonca i moja škola sa podujala na prezentácií jej života a diela. Vtedy mi starší žiaci priblížili všetky detaily a doslova ma namotali zistiť o tomto príbehu čo najviac, spoznať ho z priameho zdroja. Tak sa mi ocitla knižka onedlho v rukách, ja som spoznala skutočný osud tohto trinásťročného dievčaťa na vlastnej koži a nezabudla naň. A keď po rokoch mesto Martin v rámci divadelného festivalu Dotyky & spojenia ponúkalo až tri inscenácie tohto diela, rozhodla som sa čo najrýchlejšie objednať vstupenky a tento známy príbeh uvidieť aj inak, v mojej ďalšej obľúbenej verzii – na divadelnom pódiu v podaní hercov. Annin príbeh sa mi totižto vryl hlboko do srdca, mnohokrát sa i dnes prichytím, ako nad ním tuho premýšľam a aj vďaka Anninmu veku a jej postupnému dospievaniu sa stala mojím vzorom.


Navštevovať divadlo pravidelnejšie som začala len minulý rok, preto predpokladám, že nasledujúce riadky budú mierne chaotické a o „recenzii“ ani nebude možno hovoriť. Avšak, veľmi som o tomto zážitku túžila napísať, pretože to vo mne vyvolalo mnoho pocitov a celkovo to pre mňa predstavovalo veľmi príjemnú skúsenosť, najmä vidieť dve rôzne spracovania a mať možnosť si ich porovnať. Preto chcem sústrediť všetky dojmy aspoň tu, pre vás, a zlákať vás minimálne na jednu z týchto hier, či do divadla vôbec. Je to totiž niečo neopísateľne skvelé, vidieť to na vlastné oči a sledovať dianie na pódiu s každou bunkou napätou.

Anna Franková – Nové divadlo, Nitra
Aj keď obidve predstavenia som zhliadla v ten istý deň,herci z Nitry boli prví. Úprimne som sa toho i trošku pred predstavením bála, pretože všetky postavy obsiahnuté v knihe mala hrať iba dvojica hercov, pričom herečka iba Annu a herec, „chudák“ (hh), všetky zvyšné..

Nemala som sa však čoho báť. S obyčajnými kulisami v malom počte osôb doslova vládli pódiu a získali si všetkých divákov. Veľmi ma oslovili interaktívne scény, vďaka ktorým bola hra pre mňa príťažlivejšia a bližšia, pretože už od začiatku s nami komunikovali ľahkými otázkami či hru rozšírili aj do sedadiel v hľadisku, čo podľa mňa vyznelo veľmi originálne.

Zdroj
Obaja herci boli nadmieru presvedčiví a veľmi sympatickí a hltala som každé ich slovo. Postava Anny, hoci na začiatku pôsobila priveľmi ukecane a iritujúco (nakoniec, pravdepodobne taká bola zrejme aj v skutočnosti) po prvom dojme vôbec nepôsobila otravne. Nakoniec, tvorcovia sa zamerali najmä na Annu samú, jej myšlienky, zážitky, nevynechali ani absolútny úvod do jej života s plynulým prechodom na školské časy či neskôr vývoj duševnej i fyzickej stránky a teda pubertu. Scény, ktoré autori vybrali, nemohli byť trefnejšie, údernejšie a jednoducho lepšie. Nič nepôsobilo nepríjemne či nútene, s Annou som sa každou minútou viac a viac zžívala a spôsob, ktorým bola hra podaná, doslova sršal srdečnosťou, úprimnosťou a sympatickosťou smerom k mladému človeku.
Mnohé výrazy aj z dnešnej doby či umelecké i technické prvky, ktoré hru čarovne obohatili, ma neprestávali prekvapovať, rovnako ako skvelý výkon oboch hercov. Ivan Martinka dokázal priamo či nepriamo znázorniť viac ako 10 postáv (čo sa mu podarilo majstrovsky) a dokonca i Petrovho kocúra Mortieho. Okrem toho skvelo využil a zakomponoval svoje schopnosti z bábkovej hry a hra sa mi jednoducho vryla pod kožu, dohnala ma k úprimným slzám.

piatok, 30. júna 2017

Kráska a zviera v novom šate! /Na dvore z tŕňov a ruží - Sarah J. Maas/

Sarah J. Maas – autorka kultovej série Trón zo skla opäť prišla s niečím novým. Hoc Trón za sebou ešte nemám, mala som možnosť prečítať si „remake“ klasickej rozprávky Kráska a zviera, ktorá nesie názov Na dvore z tŕňov a ruží. Dostala som sa k nej snáď aj ako jeden z posledných čitateľov, keďže väčšina knihu zhltla hneď po prečítaní Trónu ešte v anglickom vydaní. Avšak, určite to dobehnem!


To, že sa kniha spája s tematikou Krásky a zvieraťa, som síce pred prečítaním vedela (i samotný názov to naznačuje), no počas celej knihy som na to zabúdala a môj mozog knižku spracovával ako samostatné dielo, za čo som rada a čo bolo vlastne aj oprávnené. Autorka sa držala skutočne len tých najhlavnejších pilierov a okolo nich potom nechala priebeh svojim vlastným ideám, a tých teda bolo! Jednoducho, ak by ste sa obávali, že budete čítať to, čo už dávno poznáte, určite sa nebojte. Geniálne fantasy je to aj bez toho.

Aby sme sa však držali klasických zrozumiteľných vzorov – „kráska“ je Feyre a žije na juhu Prythianu. Tento svet autorka zasadila do nám známeho územia Spojeného kráľovstva (podľa mapy v knihe) a hlavná hrdinka tak žije neďaleko dnešného Londýna (pri národnom parku South Downs, čo dokazuje, že si autorka ozaj študovala prostredie :)). Vyrastá však v akomsi magickom svete pripomínajúcom stredovek, ktorý je plný férov rôznych druhov – bytostí s ohromnými čarodejníckymi schopnosťami a silou. Feyre je však obyčajný človek, pre ktorého je fér hrozbou a jej jedinou prioritou je nakŕmiť svoju rodinu.

„Zostali mi len momenty ako tento, keď som obdivovala odlesky zimného svetla na snehu. Nemohla som si spomenúť, kedy som to robila naposledy – všímala si niečo pekné alebo zaujímavé.“

nedeľa, 11. júna 2017

Druhá svetová vojna očami 9-ročného Nemca /Chlapec v pásikavom pyžame - J. Boyne/

Príbehov z obdobia druhej svetovej vojny o holokauste je nespočetne veľa – od biografií, rozhovorov po literatúru faktu. Chlapec v pásikavom pyžame však nie je ani jedným z uvedeného, pretože obsahuje vcelku vymyslený príbeh, ktorý nie je zasadený na presné miesto, avšak čas a prostredie druhej svetovej vojny je očividné, a dielo sa tak stáva oveľa silnejším a údernejším.


Niekoľko svetových literárnych ocenení, tisíce čitateľov po celej planéte a iba 174 strán. K Chlapcovi v pásikavom pyžame som si našla cestu až 11 rokov po vydaní, čo úprimne ľutujem. Oči mi otvorila beseda, kedy John Boyne meral dlhú cestu až do Bratislavy, a tam som zistila sama, aký milý, inteligentný a srdcom dobrý človek to je. Po tejto úžasnej skúsenosti som zatúžila prečítať si každú jednu jeho knihu a po Barnabym Brocketovi, ktorého som spoznala ako prvostupniarka, som s náramným nadšením siahla po Chlapcovi.

Útla knižka začína v momente, kedy deväťročný Bruno pristihne slúžku jeho rodiny pri tom, ako mu balí veci. Neskôr sa dozvie, že sa s jeho rodinou sťahujú preč z Berlína, pretože jeho otec, ktorý nosí fantastickú uniformu, dostal od „Fujrera“ špeciálnu úlohu. Čaká ich nové miesto, ktoré Bruno volá „Ašic“. Tam chlapec zistí, že sa ocitol niekde, o čom sa mu ani v tom najčudnejšom sne nemohlo snívať, a onedlho objaví plot, ktorý o niečo neskôr v knihe zohráva veľmi dôležitú úlohu. A o deji už ani muk.